Slovenské He 111

15.11.2019

Od 15.10.1940 bylo na základě doporučení německé letecké mise při slovenském MNO zavedeno nové označení letadel SVZ, které však bylo zveřejněno až 3.2.1941. Díky tomu se ještě na jaře 1941 v praxi používalo obojí označení. Novým označením byl bíle lemovaný modrý kříž s červeným terčem uprostřed v rozměrech německého vzoru. Zároveň s tímto novým výsostným označením bylo zaváděno označení letek a školy. To se skládalo z bílých písmen na obou stranách trupu a z čísla, které uvádělo pořadí letadla v letce.

V roku 1942 zakúpili SVZ v Nemecku (továrna v Chebu) pre doplnenie a zmodernizovanie svojho leteckého parku dva bombardéry typu Heinkel He 111 H-10. Objednávka SVZ zahrňovala bod, v ktorom stálo, že bombardéry majú byť vybavené zdvojeným riadením, kompletnou výzbrojou a výstrojom. Verzia H-10 mala výzbroj tvorenú jedným kanónom MG FF ráže 20 mm, ktorý bol umiestnený v prednom strelisku, a guľometom MG 15 ráže 7,92 mm. ktorý bol umiestnený v brušnej „vani" a bránil zadnú polosféru. Lietadlá tejto verzie boli poháňané motormi Jumo 211 F-2 a mali zosilnenú pancierovú ochranu posádky. 

Dva stroje tejto verzie prileteli začiatkom januára 1943 na letisko v Trenčianskych Biskupiciach. Stroj WNr. 5468 "FM+WS" a na spodnej strane krídiel mal písmená BV+BF, druhý stroj WNr. 5313 "CO+PT" a na spodnej strane krídiel bol bez označenia. Avšak stroje, ktoré dorazili, nemali požadované vybavenie. Postrádali bombový zameriavač a palubné zbrane. Naviac neboli v nich zastavané adekvátne motory k verzii H-10, ale staršie motory Junkers Jumo 211A. Bombardéry sa preto nezaradili do zostavy 41. letky, ako sa predpokladalo. 

Dňom 2.3.1943 sa začal výcvik posádok pre He 111 a Ju 52 vo Flugzeugführerschule C 22 v Oels Oleśnici, ktorý skončil 19.7.1943. Npor. let. Ján Hergott, por. let. Viliam Grún, d. zást. rtm. let. Eugen Čech a rtk. rtm. let. Bohuslav Mihota týmto získali oprávnenie pilotovať He 111 alebo Ju 52. Výcvik bol zameraný i na výuku lietania bez vidu. V ten istý deň skončili výcvik na palubných mechanikov na lietadlách He 111 a Ju 52 rtk. rtm. let. Jozef Krist a čat. Ján Hatnančík. 

helo5861.jpg (127768 bytes) Fotka je pravdepodobne z 20.6.1943. Vtedy doletela na letisko v Trenčiansk ych Biskupicia ch skupina He 111 nem. inštruktorov so slovenským i žiakmi, cvičacich sa na tomto type. V rámci propagačných záberov tieto zábery nafotil z paluby He 111 nemecký korešponde nt Vieth. Túto Ba.122 pilotoval pravdepodo bne veliteľ trenčiansk ej leteckej školy stotník (kapitán) letectva Július Trnka.

V lete 1943 sa začal výcvik lietajúceho i pozemného personálu v Saki na Kryme, neďaleko Simferopolu. Preškolovanie sa uskutočňovalo na štyroch lietadlách typu Heinkel He 111 H-16 s drevenými vrtuľami, ktoré niesli výsostné znaky nemeckej Luftwaffe. Slovenská strana platila za Heinkle „výpožičné" za každú letovú hodinu, či opravu. Napriek tomu, že SVZ tieto stroje nevlastnila, sa na niektorých z cvičných He 111 objavila na vrtulovom kuželi slovenská trikolóra. Z dostupných údajov sú známe dve označenia strojov a to He 111 "F7+EO" a He 111 "B1+ZA", na ktorých slovenský letci uskutočňovali orientačné lety. 

Dňa 28.7.1943 sa podla rozkazu veliteľa SVZ dostal Heinkel He 111 WNr. 5468 do užívania Letky 51 dislokovanej na letisku Tri Duby, kde určitý čas pobudol.

Oba He 111 boli používané na rôzne účely - kuriérne lety, doprava vojenských hodnostárov a výcvik výsadkárov. Väčšinu času však strávili v škole padákových strelcov. Jej absolventi sa podrobovali výcviku podľa vzoru nemeckých Fallschirmjäger. Padáková škola vznikla v roku 1942 ako súčasť Školy leteckého dorastu v Trenčianskych Biskupiciach. Prvý turnus výcviku sa začal v novembri 1942 a pokračoval v Banskej Bystrici, kde i bola Škola preložená 16.8.1943. Na praktický výcvik chodili na letisko Tri Duby. Absolventi nacvičovali jednotlivé i hromadné zoskoky na trenažéroch, znázorňujúcich bombardovacie lietadlo He 111, kde sa skákalo cez streleckú vežu spodného strelca. Ďalší trenažér znázorňoval palubu lietadla Junkers Ju 52, ktorú opúšťali výsadkári bočnými dverami. Ako sme už spomenuli, škole boli určitý čas pridelené oba slovenské He 111H-10 a mimo to jedno lietadlo Ju 52/3m na praktické zoskoky.

Oba He 111 dostali v dielňach školy nový „šat" a označenie. Stroj WNr. 5313 dostal označenie Leteckej školy "S-82" a stroj WNr. 5468 "S-81".

U "S-82-ky" boli pôvodné výsostné znaky Luftwaffe na trupe pretreté farbou RLM 70. Vznikol tak široký pás, ktorý sa výrazne odlišoval od pôvodnej, už čiastočne vyblednutej kamufláže.

U "S-81-ky" boli pôvodne čierne písmená pretreté bielou farbou, ktorá sa vynímala na podklade farby RLM 65. Žlté konce krídiel na spodných plochách boli ponechané. Trámové kríže Luftwaffe boli nahradené slovenskými výsostnými znakmi. Svastika na SOP bola pretretá a na jej miesto „prišlo" slovenské označenie. Na trupe oboch strojov sa objavil žltý pás, ktorý však nebol u obidvoch lietadiel umiestnený rovnako u "S-81" bol bližšiek SOP.

Čo sa týka letovej prevádzky, sú vedené záznamy o viacerých preletoch He 111. Dňa 6.7.1943 vykonala posádka v zložení por. let. Grún, npor. spoj. Ondrejovič a rtk. rtm. let. Krist prelet k veliteľstvu jednej z poľných divízií.

V dňoch 24. a 25.7.1943 si He 111 WNr. 5313 zalietal dlhšie, Prvý deň letel trasu Saki - Proskurov, a druhý deň prekonal trasu Proskurov - Lvov - Bratislava - Trenčianske Biskupice s medzipristátim v Lvove a Bratislave.

Dňa 27.7.1943 letel He 111 k Rýchlej Divízii, aby zabezpečil dopravu striedajúcich dôstojníkov. Stroj pilotoval opäť por. let. Viliam Grún.

Dňa 6.8.1943 vzlietlo o 8.00 hod.lietadlo He 111 "S-82" z letiska Vajnory do poľa k Pešej divízii. Posádku tvorili pilot npor. let. Ján Hergott, palubný mechanik čat. Ján Hatnančík a palubný rádiotelegrafista čat. Leopold Margetín, Na palube sa nachádzali i dôstojníci pechoty na výmenu plk. gšt. Peklík, pplk. int. Kvapilík, mjr. Strelka, mjr. Vosádko a mjr. Marcinka.

Dňa 20.8.1943 letel He 111 "S-81", s posádkou npor. let. Hergott, čat. Margetin a des. Mucha, k 2. Pešej divizii. Jeho úlohou bolo prepraviť ministra NO k inšpekcii jednotky.

O pár dní neskôr, 4.9.1943, vykonal minister NO inšpekciui 1. Pešej divízie. A opäť k svojmu presunu použil He 111 "S-81" s posádkou npor. let. Hergott, rtk. rtm. Zolvík a čat. Hatnančík.

Ďalší z letov He 111 "S-81" sa uskutočnil 15.9.1943, kedy na rozkaz ministra NO odletela tá istá posádka ako pred 11 dňami k 1. Pešej divízii a dopravila k nej dôstojníkov na výmenu.

Tři letouny SM-84 Bis byly přiděleny Cvičné letce v Piešťanech, kam přiletěly z Trenčína 24., 25. a 30.9.1943.

Piešťany. Kdy? , , ,

Kdy a kde , , nad Tatrami . Gonzo.

 

 

Stroj "S-82" odletel do ZSSR. O tomto prelete bolo vyslovených mnoho dohadov, avšak je isté, že týmto strojom neodletela do Moskvy ilegálna SNR s Karolom Šmidkem. Tá totiž odletela až 4.8.1944 z letiska Mokraď pri Liptovskom Hrádku na lietadle Focke Wulf Fw 58 B Weihe (WNr. 454). Tento stroj pilotoval major Mikuláš Lisický. Po prelete fronty lietadlo v poriadku pristálo za Lvom v Čortkove (ZSSR). Delegácia mala za úlohu prerokovanie spolupráce a pomoci Sovietskej armády po vypuknutí povstania. Na palube bolo päť ľudí - pilot M. Lisický, K. Šmidke, pplk. Dr. M. Ferjenčík, npor. V. Gabriš a rtk. A. Počiatok. Dôstojníci s pplk. Dr. M. Ferjenčíkom mali odovzdať dôležité plány Červenej armáde, ktorú zastupoval veliteľ IV. Ukrajinského frontu gen. Ivan Jefimovič Petrov. Po uvitani delegacie na letisku boli jej predstavitelia odvezení na ďalšie rokovania do Moskvy.

Pôvodne mala delegácia skutočne letieť na He 111, avšak priestrely v nádrži bombardéru, nedostatok náhradných dielov a materiálu, a najmä zámerné vymontovanie akumulátora tento odlet neumožnili. Odlet sa odkladal asi trikrát.

Dňa 2.8.1944 však He 111 "S-82" napriek spominaným technickým problémom konečne vzlietol. Ráno 2.8.1944 si stotník Ludovít Koza obliekol slávnostnú uniformu a prekvapenej manželke povedal, že letí do Kamenice nad Cirochou na schôdzu akejsi komisie. V 11.40 vydal príkaz na naplnenie nádrží na štvor až päťhodinový let. Upresnenie atmosféry a sledu udalostí nám sprostredkuje gen. Belo Kubica.

„V deň odletu, 2.8.1944, bolo veľmi pekne. Deň ako stvorený na dlhé lety. Nič mimoriadne sa neudialo a zdalo sa, že sa ani neudeje. Pre žiakov leteckej školy som opáť plánoval precvičovanie obsadenia obranných zariadení, rozptýlenie lietadiel i ďalšie otázky obrany letiska. Preto som sa spolu s dorastencami vybral naším školským autobusom na letisko, Keď sme prišli do cieľa, bolo už niečo po 13. hodine. Už zďaleka som videl Heinkla He 111, ktorý zrejme zapadol v mäkkom teréne. Okolo lietadla bezradne pobiehalo niekoľko vojakov a spustené motory nasvedčovali tomu, že sa posádka pokúša lietadlo vyslobodiť. Bolo ich však málo a ich sily na to nestačili, naopak, kolesá lietadla sa stále hlbšie zabárali. Keď som vystúpil z autobusu, niektorý z technikov mi hlásil, že v Heinkely je stotník Koza (velitel' Školy let. dorastu) a že zapadol. Vedel som, o čo ide. Lietadlo bolo totiž v dielňach v oprave, ktorá sa ešte neskončila. Malo poškodenú benzínovú nádrž, náhradnú sme nemali a ani špeciálny materiál na jej opravu. Mali sme len obyčajný plech a z neho sme chceli aj nádrž vyrobiť, Veď sme neplánovali s He 111 lietať na front a doma nebezpečenstvo priestrelu nádrže nehrozilo. Šikovní opravári všetko pripravili na odlet, no predsa k nemu nedošlo. Koza totiž nečakal na zalietnutie. To bol další dôvod prečo som sa čudoval, že Heinkel je na letiskovej ploche, Bolo už nad slnko jasnejšie, o čo Kozovi išlo. Uvedomil som si aj to, že on s takýmto lietadlom ešte nikdy neletel a že musí mať pilota, ktorý Heinkel pozná," (Ludovít Koza mal stíhací výcvik a skutočne nikdy nelietal viacmotorové lietadlo. Na pilotáži He 111 sa podieľal pilot čtk. Jozef Mikuš. Na palube boli aj dvaja pozorovatelia, por. let. v zálohe Teodor Baláž a por. let. Belo Roháľ spolu s des. Robertom Vesperínym (žiak ŠLD), slob. Václavom Fejkom, nadporučík pechoty neznámeho mena a neznámy civilista)

"Prikázal som lietadlo vyslobodrt' a stotníka Kozu som povolal ku mne. Videl som, ako vystupuje z lietadla a tak som mu išiel naproti. Bol už asi 50 metrov od lietadla, keď sa našim chlapcom podarilo lietadlo uvoľniť. Koza to spozoroval, otočil sa a rýchlo naskočil do lietadla. Pilot ho viedol na severný koniec letiska, teda na štartovaciu čiaru, preveroval motory a pripravoval sa na štart. Zavolal som na štartéra, chcel som sa s ním poradiť, no všetko už bolo zbytočné. Heinkel už naberal rýchlosť a odštartoval. (v 14.28 hod). Naberal výšku, zhruba za Zvolenom sa otočil doľava a letel smerom na severovýchod."

Tak s odstupom času spomínal na úlet stk. Kozu a He 111 gen. Belo Kubica vo svojej knihe pamätí. O zbehnutí L. Kozu sa oficiálne začalo hovoriť až 10.8.1944 v dennom rozkaze. Vtedy sa aj leteckí dorastenci, ktorých por. Belo Roháľ vyučoval, dozvedeli, prečo vždy na praktických navigačných cvičeniach prepočítavali trasu Tri Duby - Lvov. Pre úplnosť treba dodať, že stroj pristál v poli asi 20 km od letiska Kunča, oblasť Kamenec Podolský v ZSSR. Tam ho poobede náhodne objavil pilot Po-2. N. G. Kovtych od 23. OAP. GVF.

Aj sám stk. Ludovít Koza sa po vojne vrátil k svojmu odletu spomienkou. "Po návrate z veliteľskej budovy som sa spýtal mechanika či sú už tí"civilisti" v lietadle. Ten mi odpovedal, že už tam sedia a tak som začal rolovať. Keď som zatváral dvere, zdalo sa mi, že na rozhraní poľa kukurice a rolovacej dráhy ktosi stojí a máva mi. Myslel som si, že ma vyprevádza niekto s personálu letiska a tak som bez váhania odmával na pozdrav a odštartoval." Ako sa po vojne ukázalo, mávajúci nebol nikto iný ako Karol Šmidke, Z bezpečnostných dôvodov sa v poslednej chvíli rozhodol do lietadla nastúpiť až na okraji letiska. To však skomplikovalo zapadnutie lietadla asi 150 metrov od miesta nástupu a mechanikova odpoveď. Stk. Koza, ktorý o zmene miesta nástupu nevedel, tak spokojne odštartoval a odletel smerom na severovýchod.

helo5990.png (609862 bytes)

Osud druhého zo slovenských Heinkelov "S-81" nie je až taký dramatický. Nepriamo nám o jeho osude podávajú správu slová npor. Mikuláša Šingloviča: Skoro ráno 30.8.1944 sa po prvý raz na povstaleckom území rozozvučala siréna. Niekde nad Hronskou Dúbravou sa zjavilo lietadlo Ju 52. Bolo to osobné lietadlo J. Tisu, ktorým kpt. Jozef Nižňanský uletel z Vajnor a pristál s ukradnutým" strojom na Troch Duboch. Po rozhovore s posádkou lietadla som zistil, že na letisku vo Vajnoroch zostalo ešte niekoľko lietadiel, medzi nimi aj He 111 "S-81". Po telefonickom dohovore s desiatnikom na poveternostnej stanici vo Vajnoroch sa ponúkala šanca získať, resp. "ukradnúť" niektoré lietadlá." V krátkom čase nechal npor. Šinglovič pripraviť dopravný Junkers W.34. Ako pilota určil dôst. zást. rtm. E. Čecha a vyčlenil ďalších pilotov - A. Soldána, J. Ondriša, J. Luptáka, J. Jakaba, J. Holku - na akciu. lch úlohou bolo vrátiť sa na letisko Vajnory a dopraviť všetky lietadlá schopné letu na Tri Duby. Celá akcia sa však neuskutočnila. Po prílete nad letisko Vajnory posadka spozorovala nemecké vojská obsadzujúce letisko a tak sa vrátila s prázdnymi rukami späť. Tak sa druhý slovenský Heinkel dostal do rúk Nemcom. Nemci preleteli stroj na letisko Nový Dvor v Malackách, kde bol zničený počas náletu 15th USAAF z Itálie.

helo5893.jpg (102619 bytes), helo5879.jpg (41894 bytes) Kdo, kdy a kde?