AKCIA HS BIELOVODSKÁ VEŽA

Oto Chudý (L+K 23/75)

Rozoklaný hrebeň Vysokých Tatier. Štíty, veže, sedlá, štrbiny, lávky, piliere, doliny a plesá. Zopár chát. Milióny návštevníkov ročne. Na cestách, značkovaných chodníkoch, ale i v stenách, na pilieroch a na hrebeňoch. Mám tam desiatky priateľov: zamestnancov i dobrovoľných členov Horskej služby, chatárov, sedačkárov, meteorologov. Medzi najnovších patria piloti a mechanici vrtuľníkov.
Vtedy, 24. júla 1975 som nebol v Tatrách. Keď som tam o dva týždne prišiel, s priateľmi z Horskej služby Ivanom a Palom sme dlho hovorili o akcii na Bielovodskej veži. A neskór, keď sme sa stretli v Prahe, rozprával mi onej i Stano, pilot vrtuľníka Slov-airu.
Už sa toho napísalo, nadiskutovalo i najednalo na vysokých miestach o téme Horská služba a vrtuľník. Namáhavé, dlhé hodiny trvajúce záchranné akcie. Spusty a znášanie nosidiel v ťažkom teréne. Utrpenie ranených. Hodiny, ktoré rozhodujú, či postihnutého lekári zachránia. A často sa to odohráva za pekného počasia, kedy nasadenie vrtuľníka znamená zmenu hodín v minúty.
Najvážnejšie boli azda dva problémy. Dlho nebol k dispozícii typ, vhodný pre operácie vo vysokohorskom teréne. Náklady na prevádzku vrtuľníka predstavujú ročne státisícové položky. A tak niekolkoročné prestávky medzi sporadickými pokusmi boli vyplnené namáhavou a nebezpečnou prácou záchrancov. Našli sa medzi nimi propagátori i nepriaznivci vrtuľníkov. Dospelo sa k určitým dohodám so spoločnosťou Slov-air. Mi-2 je typom, ktorý vo väčšine prípadov plne vyhovuje. Ale problém, kde vziať peniaze na potrebné desiatky letových hodín, zostal.
Dnes už desiatky ľudí, postihnutých nehodou vo Vysokých Tatrách, vďačia vrtuľníkom za rýchly odvoz z miesta nešťastia. Väčšinu z nich, vďaka ochote a pochopeniu Leteckého oddielu Federálného ministerstva vnútra, zachraňoval s Horskou službou pilot Mi-2 Milan Fabík. Len za jediný týždeň v tohoročnom auguste ich bolo dvanásť.
Začiatky však boli ťažké. Najprv sľubný úspech. Potom tragédia. A opäť úspech. Tentoraz prvý zo série úspechov.
· 23. septembra 1965 vrtulník Mi-4 OK-BYN (mjr. Červíček a kpt. Flégr) Leteckého oddielu MV pomohol zachrániť G. Zvjezdanovú z Juhoslávie, ktorá sa ťažko zranila v Zlomiskovej štrbine. OK-BYN pristál nad Ladovým plesom v doline Zlomísk vo výške 1850 m a odviezol ju do nemocnice v Poprade.
· 7. mája 1969 vo Velkej Studenej doline neďaľeko od Zbojnickej chaty havaroval vrtulník Mi-4 6545. Pod jeho troskami zahynul Eugen Šándory, pracovník HS TANAP-u.
· 24. júla 1975 vrtuľník Slov-airu WSK-Swidnik Mi-2 OK-EIR pomáhal pri ťažkej záchrannej akcii HS na Bieolovodskej veži.

O tejto akcii, po ktorej následovala veľká séria dalších úspechov, mi rozprávali vedúci akcie Ivan Gálfy a pilot vrtuľníka Stanislav Hradský:

IG Vo stredu 23. júla 1975 o 07.30 nastúpila dvojica Poliakov Mariusz Wodzicki (19 r.) a Jerzy Jurkiewicz (30 r.) z horolezeckého táboriska na poľane pod Vysokou v Bielovodskej doline do východnej steny Bielovodskej veže (1825 m, cesta Birkenxnajera, klasifikácia V.). Dvojica bola po stránke lezeckých schopností i vybavenia schopná túru absolvovať úspešne. O 13.30 prvolezec Wodzicki vo vrcholovej časti steny vypadol následkom uvoľnenia starej skoby. Partner jeho 15 metrový pád istil a udržal na lane. Wodzicki sa však nárazom na skalné výstupky natoľko zranil, že nemohol pokračovat v túre. V zápätí prišla búrka a tak ich volanie o pomoc začuli na táborisku až o 15.15. Horská služba dostala telefonické hlásénie o nehode o 17.40.
Dve skupiny záchrancov prišli do doliny okolo dvadsiatej hodiny. V hustej oblačnosti a hmle nebolo možné určiť polohu postihnutých a začať akciu. Rozhodli sme sa vrátit včas ráno a zároveň požiadať o spoluprácu vrtuľník Slovairu. O 03.30 opät odchádzajú dva Gazy z domu Horskej služby do Bielovodskej doliny.

SH Mal som práve pohotovost s našou Mi-2 v Poprade pre Tranzitný plynovod. Vtedy móžem na objednávku lietať pre Horskú službu. Ešte večer volal mój mechanik Mišo Orolin, že Horská služba má vážnu akciu. Mišo je tiež jej dobrovoľným členom. Je to vynikajúcí horolezec. Bol jedným z dvoch prvých Slovákov, krorí stáli na vrchole vyše osemtisícového štítu, Nanga Parbatu. Okolo dvadsiatej tretej hodiny volal znova, že náčelník Horskej služby objednáva na ráno náš vrtuľník. Nad ránom prišiel Mišo pre mňa autom. Pripravili sme Mi-2. Bolo prekrásne, keď sme o 04.05 vzlietli. Ivan, vedúci akcie, nás čakal na smokoveckom ihrisku. Nastúpil a cez Velickú dolinu a Poľský hrebeň sme leteli do Bielovodskej doliny. Nalietol som k Bielovodskej veži. Ivan ich zazrel prvý. Ešte jeden prelet. Vidia nás! Muselo to byť pre nich veľkou vzpruhou po noci strávenej v stene. Hneď som skúsil zavisieť v 1900 metroch, aby som vedel, ako sa bude chovať stroj. Visel pri necelých 100 % obrátok, teploty boli 920-930° C. Bol som rád, že mám ešte rezervu. Visenie vo voľnej atmosfére je o hodne ťažšie než nad zemou, kde móžeme využiť účinok vzduchovej podušky.

IG O 04.20 pristal OK-EIR pri lesovni TANAP-u na Bielovodskej poľane, vo výške 1008 metrov. Po krátkej porade s pilotom sme dohodli plán akcie. Pokúsi sa vysadit záchrancov na vrchole Bielovodskej veže, alebo v jej blízkosti.

SH Bolo asi päť hodín, keď sme opäť vzlietli s Mišom a Ivanom. Zjistil som hned, že na Bielovodskej veži nebude možné záchrancov vysadiť. Urobili sme oblet. Mišo našiel sedielko v rebre Mlynára. Preletel som ním a na druhý raz som nad ním zavisel. Mišo mi odrazu vraví - Gálfy jé vonku. - Mali sme 1880 metrov.
Okamžite sme leteli k lesovni a vzal som ďalších, Joža a Martina, pri nasledujúcom lete Paľa, Milana a Dura. Ten posledný vzal svoju kameru a potom to bolo celé v televízii. Nakoniec šli Stano s Vladom. Materiál - bolo ho takých 120 kg - vysadzoval Maroš. Bol pri tom zaistený horolezeckým lanom a prakticky všetko jednoducho vyložil z dverí na trávu sedielka. Stupačka bola vraj v sotva metrovéj výške. Vrtuľník mi pósobil skutočnú radost. Visel ozaj perfektne, s rezervou výkonu. Bolo to výborné miesto. Svah doprava stúpal a mal som sa pri visení čoho držať zrakom.

IG Z juhovýchodného rebra Mlynára zlanovaním a opätným výstupom asi 150 metrov dosiahli záchrancovia vrchol Bielovodskej veže. Vybudovali tam stanovište, kotvenie brzdiaceho lana a vytahovacieho rumpála. O ósmej začali spúštať Martina asi 70 metrov k postihnutým. Vytiahli zo steny Wodzického a potom Jurkiewicza. Vytahovanie sa skončilo o 09.45. Po ošetrení preniesli Wodzického, ktorý mal veľké bolesti v boku a chrbáte, na vrchol Bielovodskej veže.

SH Čakali sme pri lesovni, kým nás zhora zavolajú rádiom. Zprvu chceli raneného preniest do sedielka, kde som ich predtým vysadil. Neskór navrhli, aby sme ho vziali z vrcholu. Mišo hned pripravil podves. Urobil doň štvormo asi meter dlhú smyčku, koniec lana zaistil v kabíne vrtuľníka. Teplomer ukazoval 22° C a na oblohe naskakovali oblaky. Ivana som ešte požiadal, aby ranenému pred zavesením pod vrtuľník radšej stiahol cez oči čiapku.
Naletel som prvý raz. Mišo ma navádzal. Lanom pridržiaval smyčky, aby sa nezachytili o skaly. Nebol som si celkom istý. Radšej som poodletel a opakoval som nálet. Ivan stál ako som ho požiadal, so vztýčenou rukou tak, aby mu vietor fúkal do tyla. Rýchlosť vetra mohla byť 5-7 m/sek. Pri druhom nalietnutí som stočil vrtuľník trocha doprava. Pohľadom cez dolné okno kabíny som sa mohol zachytiť terénu pod sebou. Keď sme však prišli celkom blízko, už ma iba Mišo navádzal.
Bol som rád, keď som potom videl v televízii ako visíme bez pohnutia. Zrazu Mišo zakričal - Ťahaj! - a Grammingerova sedačka s Wodzickim vzlietla s nami. Teraz pomaly, takých 60 km/h dolu, k lesovni.

IG Vrtuľník priletel proti vetru. Maroš ho z lúky navádzal dohodnutými signálmi. Wodzicki bol pekne prekvapený, keď odrazu len stál na nohách na mäkkej lúke. Vrtuľník ešte trochu klesol. Povolil lano podvesu a zabočil vpravo. A keď Maroš prudkým pohybom rúk od seba ukázal - Odhoď! - smyčky spadli do trávy.

SH Urobil som okruh a pristál vedľa. Naložili mi ho na nosidlách do kabíny a leteli sme do Popradu. Cestou bola zábava. Dlho sme sa dohadovali s vežou o presnom znení mena raneného. Potreboval ho dispečer v nemocnici pre objednávku sanitného auta. Bolo tam chvíľu po tom, čo sme pristáli o 11.00. Naplnili sme 400 litrov paliva a vrátili sme sa do sedielka pre záchranný materiál, ktorí zatiaľ záchrancovia zbalili a preniesli tam z vrcholu. Naložili mi ho vo visení a letel som k lesovni. Ztade sme šli chlapcom oproti Gazom až k Poľane pod Vysokou. Keď sme sa spoločne vrátili k vrtuľníku, urobili sme si ešte obrázok na pamiatku. Potom už domov, odstavit našu Mi-2. Mali sme s ňou na letisku ešte chvílu práce. Šli sme sa rýchlo umyť a preobliecť. Potom i s Mišom do Smokovca. Obligátnu večeru po akcii v hale hotela Bystrina sme už nestihli. Oslava samozrejme bola a úspešnú akciu sme oslávili riadne. Boli sme všetci šťastní.

IG Pri lesovni Biela voda bola v pohotovosti po celú dobu akcie ďalšia skupina záchrancov. To pre prípad zhoršenia počasia, alebo nemožnosť použitia vrtuľníka pre prípadné terénne ťažkosti. Po skončení akcie sa oba Gazy vrátili o 18.45 do Smokovca. Keby sme akciu boli robili obvyklým spósobom, bola by si možno vyžiadala viac než deň práce.

A nakoniec spokojné úsmevy zúčastnených pre "rodinnú" snímku na pamiatku. Stoja zľava: majster športu Juraj Wencziller, zaslúžilý majster športu Ivan Gálfy, zaslúžilý majster športu Michal Orolin, Stanislav Hradský, majster športu Jozef Koršala a Vlado Prošek. Sedia: Pavol Huska, Milan Husár a Martin Hudák. Na snímke chýba Stanislav Samuhel.